Nedeľa:

Najsmutnejší na celom programe bol bod, ktorý tam nakreslený nebol, pretože sa týkal len vedúcich. A to náš budíček a stíšenie. O trištvrte na sedem. Chcelo to veľa síl zobudiť sa a prísť načas. Aspoň teda z mojej strany. No ale nebolo pomoci. Šťastlivo sme sa zišli a po našom stíšení som mohol ísť s radosťou zobudiť deti a ostatných. Za vražedný nástroj som si vybral dve veľké plechové pokrievky, ktoré som použil ako činely a schuti som kričal: "Vstávať! Už je ráno! Vstávať a cvičiť!" Odmenou mi bolo nahnevané "Buď ticho!!", z dievčenskej chatky. Tak som sa radšej pobral preč. Keď sa všetci, teda vlastne len deti, vykotúľali von, dali sme si ľahkú rozcvičku a dietka sa pobrali na stíšenie. Medzi tým sa v kuchyni pripravovali raňajky, ktoré sme s chuťou spratali. Hlavným kuchármajstrom bola Ľubka Belišová ale raňajky pripravoval každý, kto mal čas a chuť pridať nôž či lyžičku k dielu. Po raňajkách a uprataní chatiek sme s Jankom nastúpili na bodovanie chatiek. Podľa "upratanosti" postelí sme udeľovali body od jedna do 3, neskôr do 4. Bodované však neboli len chatky. Taktiež aj rôzne športy a hry. Deti tak zbierali body, ktoré potom mohli vymeniť v bufete za všelijaké maškrty. Veľmi ich to bavilo a chceli body za úplne všetko dokonca aj za to, kto prvý čakal na rozcvičku. Za to ich samozrejme nedostali.

Dnešným dňom sa začala preberať téma o Danielovi. V tejto sme hovorili o útoku Babylonskej ríše na Izrael, o odvlečení Izraelitov do zajatia a o tom, že medzi nimi bol aj Daniel s troma priateľmi. Kráľovský úradníci videli veľký potenciál v týchto mládencoch a tak sa dostali až na kráľovský dvor, kde sa im dostalo vzdelania a stali sa múdrejšími ako babylonskí vedci.

Počas témy prišli medzi nás dve rodiny z Trenčína, ktoré tu pobudli pár hodín. Na obed sme mali kuraciu polievočku a pečené kuriatko. Celkom sviatočný obed. Po obede sme si dali siestu a na pláne sme mali niečo, čo niekto nazval prechádzkou. Keďže bolo celý deň teplo a slnečno, každý sa pýtal, kedy bude tá prechádzka, aká bude dlhá a tak, aby sme to v tom teple zvládli. Lenže označenie prechádzka bolo podľa môjho názoru veľmi nevhodné a zavádzajúce. Išli sme trištvrte hodiny do kopca. Vedel som, čo nás čaká, pretože trasu sme aj s Jankom naplánovali a preto som sa snažil ľudí tak nejako upozorniť, že nech si pod tým žiadnu pohodovú prechádzku nepredstavujú. A tak sme sa vybrali poprechádzať. Bolo zaujímavé sledovať ako deti cestu zvládajú. Ako si tak idú, zrazu začali nariekať, že ich bolia nohy a bolo ich treba kúsok niesť. A potom zase z ničoho nič si našli nejakú zábavku a skákali sťa kozliatka. A tak celú cestu. Ale nevadí. Zatiaľ na to majú vek. Väčšina cesty išla popod stromy, takže slnko nám až tak nevadilo. A ten kopček sme v pohode zvládli. Cieľ bol pri horárskej chate. Tu sme sa zložili, doplnili sily chlebom s paštétou a vrhli sa do súťaženia. Mali sme nachystaných niekoľko hier, aby mohli deti získať body do sľúbeného bufetu. Takže sa zápolilo v zhadzovaní pohárikov loptičkami, prenášaní pingpongovej loptičky na lyžičke, čo nebolo až také jednoduché lebo začal fúkať vietor. Zábavná disciplína bolo dostať ceruzku priviazanú na páse do fľaše. Bez pomoci rúk. Len zohnutím sa. Pekelné sústredenie, pohyby ako keď si chcete sadnúť na nočník, no sranda. No, a pravdupovediac, viac sme toho ani nestihli. Formát hier, počet detí a to, že sme ich museli občas naháňať aby sa sústredili a zišli k súťažiam nám natiahlo čas viac ako sme chceli. A navyše sa ochladilo, tak sme sa zbalili a odkráčali späť do tábora. Teraz pochopiteľne dolu kopčekom. Tak nám cesta pekne ubehla a do večere sme sa už len snažili odpočívať. Teda okrem detí, ktoré zase behali ako srnky.

Po večeri sme si vypočuli prvú časť misionárskeho príbehu o Angličanovi Johnovi, ktorý napriek ťažkým životným podmienkam doma, v Anglicku, a neskôr aj už ako misionár na jednom z tichomorských ostrovov nikdy neprestal dúfať v Boha. Vždy sa riadil Jeho hlasom a preto Boh stál s ním a Johnova práca mala ovocie. Neviem čím to bolo, ale keď Veronika rozprávala tento príbeh, všetky deti ju pozorne počúvali. Možno už boli tak unavené, že im nič iné neostávalo, ale každopádne boli omnoho pokojnejšie ako pri iných programoch.