Som si vedomá, že nasledovná veta by mala patriť na záver, ale nemôžem si pomôcť: Bolo nám tam super! Ale pekne po poriadku:
Prípravy na tábor sa začali už niekedy v januári. Vtedy sa zišlo pár nadšencov, ktorí by radi pridali ruku k dielu, aby dali hlavy dohromady a spoločnými (a, samozrejme, aj individuálnymi) úvahami a silami prispeli k tvorbe a konečnej podobe letného tábora „Hľadači vzácnych kameňov“. Treba však vyzdvihnúť najmä prácu tety Olinky Hollej, ktorá má na celej príprave a realizácii tábora najväčší podiel a bez ktorej by sme len horko-ťažko dotiahli tábor do úspešného konca.
Takže, aj keď predpoveď počasia na sobotu 18. júla nebola práve optimistická a rosničky aj rosničiaci nám hlásili dážď už na cestu, ich prognózy sa, našťastie, nesplnili. Celou cestou do rekreačného zariadenia Zlatník, ktoré bolo počas nasledujúcich dní naším sídlom, nás krásne sprevádzalo slniečko. To vydržalo aj po príchode na chatu, aj počas zoznámenia sa s prostredím. Pršať nám síce napokon naozaj začalo, ale až počas programu v klubovni, kedy sme sa počas zoznamovacích hier o sebe čo-to podozvedali, takže nám to neprekážalo. Je síce pravda, že nám dážď skrížil plány, keďže na sobotný zoznamovací večer sme si chceli opekať, ale veď špekáčiky sa dajú upiecť aj v rúre. Nie je to síce ono, ale ako improvizačný plán to prešlo.
Po prvom, voľnejšom a zoznamovacom dni, prišli ďalšie, ktoré sa niesli v duchu témy tábora a lekcie Nehemiáš. Zlatník sa na tých pár dní stal novým Jeruzalemom, a keďže každé mesto má svoj mestský poriadok, bolo to tak aj u nás. K základným povinnostiam občanov mesta patrilo zdvorilé správanie, dodržiavanie pravidiel tábora a pokynov vedúcich a pod. Samozrejme, mali sme stanovený aj režim dňa, ktorý sa zdal väčšine obyvateľov krutý (budíček o 7:15 – no vedúci vstávali ešte skôr, takže neoprávnene). No tento nebol úplne fixný na každý deň, pretože sme zažili aj pár výletov a „výjazdov“ mimo nášho mesta.
Prvým takýmto vybočením z režimu bol pondelok, ktorého poludnie sme strávili v Tarzánii, zlaňovacom parku. Ťažko to opísať. Bola to trať pozostávajúca z lán a drevených priečok, ktorá sa nachádzala vo výške cca 5 metrov nad zemou. Celá trať sa skladala z desiatich rôznych úsekov, ktoré vyzerali buď ako lanový rebrík, pavučina, drevená kladka či šmykľavka. Aj keď sme boli istení dvojmo, musím priznať, že sme mali viacerí obavy a strach v očiach. A to nielen decká, ale aj niektorí vedúci (áno, ja som bola prvá). Ale všetci sme sa statočne držali a zvládli sme to. Najväčšie uznanie však majú tie najmenšie dievčatá (Monika, Hanka a Lucka), ktoré celú trať prešli bez akéhokoľvek zaváhania a bez najmenšieho náznaku strachu. Klobúk dole! Takisto aj pred tými, ktorí sa odhodlali ísť aj na druhú, zložitejšiu trať. Tu by som rada spomenula najmä Ivana, ktorý sa ju rozhodol prekonať aj napriek tomu, že mu nebolo všetko jedno. Gratulujem.
A bolo úžasné cítiť, ako s nami po celý čas bol Pán Boh. Dával na nás pozor, aby sa tam nikomu nič nestalo, naviac na nás myslel aj s počasím. Tesne pred odchodom do Tarzánie to síce vyzeralo na dážď, no vyjasnilo sa a potom sa opäť zatiahlo až po našom návrate do Jeruzalema. Bolo to úžasné!