fotky

Dorastenecká opekačka
Keďže aprílové počasie v máji vrcholí, vedúci sa rozhodli, že poslednú májovú nedeľu strávime s dorastencami opekaním. Deň vyzeral byť od rána celkom vydarený, občas spadli aj nejaké kvapky, ale nič vážne to nebolo. Po doobedňajšom zhromaždení a podaktorí aj po nedeľnom obede, sme sa stretli pred druhou hodinou na železničnej stanici na Starej Turej. Čas odchodu sa blížil a my sme neisto pozerali na biedny počet zhromaždených ľudí, ktorí patrili k nám. Konečný počet vo vlaku bol už 17. Na Čachtický hrad sme sa dostali tou najbežnejšou cestou – vlakom do Višňového a potom pešo hore. Takmer každý – česť výnimkám – zistil, že má zhoršenú kondičku a bolo by s ňou treba niečo robiť. Vyštverali sme sa ku Čachtickému hradu a po pár minútach oddychu a zvážení našich síl sme usúdili, že by bolo dobré pobrať sa smerom dole, do Hrachovišťa, kde sme plánovali opiecť zásobu špekáčikov, ktorú Jano vláčil v igelitke Billa (vivat igelitky). Cesta prebiehala pomerne plynule – niet sa čo čudovať, keď to bolo dolu kopcom a spoločne sme sa riadili modrým značením. Po nejakej dobe chôdze začalo kropiť, čo by nebolo také desivé a nečakané, keby sa postupne nezaťahovali mračná, nezačalo liať a keby sme nevideli tie blesky. Ako bonus sme dostali sprchu krúp, ktorá vytvorila šmykľavú ľadovú vrstvu na turistickom chodníčku. V tej chvíli sme zastavili a modlili sme sa. Razom sme boli všetci mokrí – prosím o pochopenie toho slova v jeho pravom význame. Ja osobne som cítila ako mi voda steká po chrbte a studené nohavice sa na mňa prilepili. Pomyslela som si, že keď sa nebudem hýbať, tak sa začnem triasť od zimy a myslím, že ostatní mali tieto pocity tiež. Uvedomili sme si, že nemá cenu čakať, tak sme postupovali ďalej rýchlejším tempom. Išla som prvá – čo nebola veľká výhra – a za mnou tri dievčatá, ktoré držali moje tempo. Neuvedomila som si, že chodím asi rýchlejšie ako väčšina populácie a obzerala som sa na tri baby za mnou, či zvládajú držať svižný krok. Zvládali, ale ostatní asi nie. Po čase sme im – a oni nám zmizli z dohľadu. Držala som sa stále modrej a dúfala som, že idem správne. No nešla som. Nevšimla som si smer do dediny, kde bolo treba odbočiť a zísť po žltej. Po modrej sme sa dostali na koniec lesa, vlastne za les kde boli len skaly, lúka a pod nami polia. Nič nenaznačovalo, že by mohlo ísť o Hrachovište :-). Asi 15 minút (netuším či je to dobrý odhad) sme my štyri čakali, či náhodou nevyjde zvyšok skupiny z lesa. Baby začali snívať o čaji, teplej vode vo vani a zistili, že záchod nepotrebujú keďže sú už mokré :-) (zúfalé úvahy) :-). Nesmiem zabudnúť ich vyčítavý pohľad so slovami: „Markii, to je všetko tvoja chybaa!“ Musela som uznať, že je, ale nedalo sa nič iné robiť, len zaveliť a ísť po ceste naspäť. Prišli sme k tabuli, ktorú sme si predtým nevšimli a tam sa nám podarilo telefonicky spojiť s ostatnými a tak sa navigovať. Lial z nás prúd vody, ale keď sme vedeli že sme už blízko chalupy, pridali sme do kroku – samozrejme sme nezabudli spadnúť. Tam nás už čakali ostatní a pýtali sa, čo sme robili, na čo som sa musela už iba smiať. Krb už čakal na nás, mokré veci sme pozhadzovali dole a zabalili sa do diek. Dievčatá navarili čaj, potom sa konzumovali špekáčiky, kto mohol zháňal si suché oblečenie a trvalo nám nejaký čas, než sme všetko upratali a potom opustili chalupu.

Možno sme celkom neodhadli situáciu, ani počasie a možno sme spôsobili sklamanie. Ale myslím, že práve takéto veci sú prostriedkom povzbudenie, na uvedomenie si, že sme závislí na Bohu, lebo nikdy nevieme, čo sa môže stať. Rozhoduje o tom On a aj vtedy sa rozhodol, že nás ochráni. Dal každému kus odvahy, začo som mu vďačná, lebo ani tie, čo sa stratili so mnou neplakali, aj keď mali možno dôvod, ale brali to s humorom. Zostáva to hodnotným zážitkom a ďakujem Bohu, že príroda mu naozaj patrí a nestalo sa nič, čo by nemal pod kontrolou.

Marki