Nápad na to, aby sme išli spoločne niekde „hýriť“ na chatu skrsol v hlave jedného z nás (asi nemôžeme takto verejne menovať). Organizovalo sa to celkom narýchlo, ale nakoniec to vyšlo, a bol nás celkom pekný počet – presnejšie Bohdan, Eliška, Veronika, Lýdia, Samo, Mojmír, Majo, Anika, Milica, ja (Markéta) a Radka... odchádzali sme 9.4. (pondelok) o 15:00. Tí čo sme mali tú výsadu ísť s Bohdanom autom sme sa stretli pri CB :D. A tí, čo mali ešte väčšie šťastie išli neskôr ďalším autom (s mojím bráchom Mojcom). Feríkovcov nám pritransportovali z NMnV :D a Eliška to skúsila na bicykli (podarilo sa). Na chalupe nás privítali vlastníci (Kozempelovci) a trochu nás zoznámili s pieckou a podobnými vecami :D. Zlozili sme sa štýlom všetko na kopu a išli sme von- len tak sedieť a oddychovať, alebo hádzať šípky, alebo šplhať sa po strome, alebo hrať sa s hekisom, alebo sa rozprávať... Večer sme si sadli spolu za stôl a pripomenuli trochu Veľkú Noc- čítali sme o utrpení Pána Ježiša, o tom fyzickom, aj psychickom. Iba sme ticho počúvali, lebo sme si uvedomili aké ťažké je predstaviť si tak strašnú bolesť, ktorú človek ani nedokáže vydržať. Modlili sme sa spolu, a potom už niektorí išli domov (Eliška, Veronika, Mojmír). Tak sme tam zostali my- elita :D. Pomedzi to bol čas niečo si zajesť, ak si niekto doniesol nejaké „masso“ :D Kto bol moc najedený išiel to vybehať kade mohol.... Keďže aj na chate sme museli drtiť notebook-y, posedeli sme si pri filme „Muž bez tváre“. A ako tak čas plynul a piesok sa lial, film pokračoval, dojedali sme čo sme mali :D a potom sa ešte stále pracovalo na PC. Schýlilo sa k neskoršej hodine a viete čo to znamená... začínalo byť veselšie a veselšie (toto vyznieva dosť alkoholicky- ale néé, to nééé) :D. Výplody zodpovedajúce neskorej hodine, ale v pohode stačili. Bohdana to evidentne zložilo, tak nás mierne napomenul :D. No my sme sa ako- tak uložili až okolo tretej ráno. Štyri baby spali na manželskej posteli, ale veď ako čo neurobíte pre teplúčko :D. Dvaja to opreli vonku (akože hlavu o stenu). Ráno sa dvaja opretí o stenu odkotúľali domovn a nás štyri sa snažil Bohdan zobudiť o desiatej aby sme vraj niečo aj na raňajky urobili ?. Ten Bohdan inak celkom vtipný chlapák :D. Tak sme sa spoločnými silami najedli, ale nasýtili sme aj svoje úbohé duše ?. Potom sme sa rozprávali a mali sme možnosť povedať aj svoje svedectvá, teda to, čo sme s Bohom už mohli zažiť a ako sa aj nás dotkol. Bol to čas kedy sme si to mohli trochu viac uvedomiť a tiež za to ďakovať v modlitbách ?. Potom sme zdvihli svoje unavené rite a trochu sme sa zase zabávali hrami... (alebo učením na písomku na deke) ?. Zapli sme aj ten najlepší výdobytok techniky, aký sme tam práve vtedy mali- notebook a urobili sme si zátišie s hudbou :D. A keďže sme nevstávali vtedy keď treba kozy a kravy dojiť, nadišiel aj čas pripraviť si nejaký schopný obed... S Boďovými inštrukciami sme sa do toho pustili spoločnými silami. Keďže pár z nás veľa so šikovnými kuchárkami spoločné nemajú (aby som niekoho neurazila, hovorím aspoň za seba), pomáhali sme si ako sme mohli :D, veď pomáhať si treba. Vzniklo z toho niečo také ako lečo. Keď niekomu nechutilo, nenápadne to zapíjal čajom :D. Poumývali sme po sebe, poupratovali, pohrali sme sa s bábikami a autíčkami a pomaly sme sa začali chystať na odchod. Chalúpku sme vyčistili (aj z toho čo tam malo zostať – ale nie :D), zobrali sme si svojich pár „švestek“, pár lepšie vidiacich očí ešte prezrelo všetko znova či je to podľa kostolného porádečku a už sme mohli nasadnúť do auta. Prišli sme zdraví a šťastní a trvá nám to pochopiteľne doteraz. Myslím, že všetci, čo tam boli to hodnotia ako celkom pozitívnu „action“, kedy sme mohli byť chvíľu spolu pri tom duchovnom ale aj pri iných chemických pokusoch. Ďakujeme majiteľom chalúpky, že boli takí odvážni a požičali nám ju, Boďovi za čas, Bohu za ochranu, sebe, že sme prišli, a rodičom nie, lebo to by sme sa už rozplakali :D. Tešíme sa nabudúce.

ketka